Detail a diskuse u zpovědi

Dost dlho som bola zla na brata, neviem preco nejak tak prirodzene aj detsky aj zakerne, potom som ho zas ingnorovala tak pubertacky, az nekedy v 16, 17 som si priznala ze ho mam rada. Mal rakovinu vyliecil sa, nakratko, par rokov minuly rok oslepol. ja som sa snazila byt dobra uz k nemu ale bolo to tazke, jednak som bola zvyknuta byt zla a jednak on tym ze bral lieky aj tak celkovo byval strasne nervozny a zly aj na rodicov aj na mna a sestru proste tazke vyst. ale snazila som sa vlastne cela rodina. pred casom prestal hovorit, mal epilepticky zachvat je v nemocnici asi uz nebude ani chodit a pojde uz len do dakeho zaradenia bo doma sa to uz nebude dat. a ja si uz rok vycitam a neviem sa zmierit s tym ze som realne k nemu nebola dobra , vlastne malo ludi bolo k nemu dobrych a teraz to uz asi ani nestihnem. neviem co mam robit aby som to nejak odcinila alebo co. este sice zije ale viac nezije ako zije. uz len zmierit sa s tym ze stratim brata ktory ma 21 rokov a realne si nic este neprezil, respektive nic pekne len vsetko zle, je tazke, nieto este to ze som bola strasna svina vacsinu jeho zivota.

neviem ci si zasluzim odpustenie....