Detail a diskuse u zpovědi

kdo má sakra čekat na schválení článku?

Hnime
Pohľad môj spočinul na vysokej veži
pod ktorou hromada tiel mŕtvo leží,
zlámané kosti a sny svetlé stratené,
z cimburia pádom búrlivým zmarené.

Telá a životy vymknuté z sivoty,
boli raz čerstvé a nezvyklo pestré,
svet je však sadista a krása neistá,
duše a mysle už skleslé.
Síc ležia no žijú a v útrobách hnijú
a v žilách im prúdi tá HCl ľudí
čo bojujúc kvetom boli zlomení svetom.

Myšlienky spálil a nádeje vysal,
hladne sa k tým krásnym bytostiam prisal
a smejúc sa cez zuby nechá si do huby
teplú krv prúdiť - prísľub ich záhuby.

Tak hnime, ó drahá nejsúca,
tak hnime, s úsmevom ženúc sa,
v ústrety priateľke smrti.
Tak hnime a cestou šírme tie jedy
čo na mozgoch ľudí tvoria zlé vredy.
Tak hnime a hovorme všetky tie klamosti,
čo núkajú ľuďom skákať do priepasti!

U nohy veže, tma je tam hlboká,
chránená od svetla žiarneho z vysoka.
Ľudí čo stúpajúc za svetlom z cimburia padajú,
šedé jej spáry v temnotu lapajú.
Ľudí čo dúfajúc v pestrosť šplhajú,
šedé jej spáry v "jednotu" chytajú.

Či dúfali život na obraz boží?
Čo sa to mátoží v tvej mysli lóži?!?
Verili na život k obrazu svojmu -
na krásu momentu a čistotu dojmu.

Davy však, nemajúc odlišnosť rady,
siahli im na všetky duší ich klady.
Vzali tie bytosti, zrezali do kostí,
vybrali radosti, zošili z ľútosti.
A tvár, záchvevy ducha doteraz hostiaca
zrazu mlčí - i duša mlčiaca.
(A tvár, úsmevy úprimné doteraz nosiaca
zrazu kričí - i duša vreštiaca.)

Tak hnime a cestou šírme tie jedy,
čo na mozgoch ľudí tvoria zlé vredy,
myslenie rozrušia a cítenie ničia a
myšlienky srdca tak ohavne pičia
a smejme sa tým, čo hrôzou až ryčia,
tvárou v tvár smrti, kde nádeje NAŠE
- znova klíčia.

...už je mi trochu líp... rozhodil jsem pár moc jedovatých komentů k zpovědím, tak mi to zkuste odpustit, ale i přesto je v nich trochu (mé) pravdy.