Detail a diskuse u zpovědi

S frajerkou sme dva roky a osem mesiacov. Minulý týždeň bola na psychiatrií, dostala u mňa doma záchvat, vytiahla na mňa nôž, chcela ma zabiť, ale nespravila to a ja som to vedel. Preto som sa jej nebál, zavolal som jej rodičom pretože sám by som to nezvládol keď ani sama poriadne nevedela čo sa deje. Odviezli ju zato na psychiatriu. Všetci z jej rodiny jej tlačili do hlavy, že sa jej otočím, že ju zahodím, že ja takú chcieť nebudem. Omyl, ostal som, chodil ju pravidelne denno denne navštevovať, bol to skvelý pocit vidieť úsmev zato, že som prišiel. Ostal som s ňou aj keď ma podviedla, síce bola opitá ale alkohol pre mňa nieje výhovorka, verím jej že sa to už viac nezopakuje. (aj také veci sa vo vzťahu stávajú). Nejsom kokot že som s ňou ostal, ja to viem. Robí ma šťastným a ja sa snažím robiť ňu šťastnou. Konečne po týždni ju odtiaľ pustili..krásne, konečne v mojom náručí sme sa mohli topiť dokedy sme chceli. Bez časového obmädzenia. Dobre, ja mám 20 ona 17, vek nieje dôležitý ak to človek v hlave má v poriadku. Ale podľa jej rodičov nemá. Jediné čo ma mrzelo bolo, že keď odišla odtiaľ tak na druhý deň som prišiel k nej a dovolila si byť ku mne odporná. To pochopím, ale čo ma najviac bolí je to, že si neváži sama seba, tým, pádom aj ľudí naokolo a že si necení čo som pre ňu všetko spravil. Ja viem, že to od nej nemôžem chcieť alebo ju do toho nútiť, ona sama si to musí uvedomiť. Štvrtok, šiel som si zahrať futbal, nej sa to nepáčilo a poslala ma do piče. Tak som jej navrhol pauzu, myslel som si že je to tým že moc často sme spolu. Ona schytala ďalší záchvat, ale doma. Potom mi s plačom na druhý deň volala a vrieskala, aby som prišiel, aspoň na 5 minút k nej (do vedlajšej dediny asi 25 km) Ale ja som jej povedal, že neprídem, pretože ma hnusne poslala do piče, znadala mi a nezdvíhala mi pričom som mal velký strach o ňu. To som jej povedal, že kvôli tomu neprídem, že niesom jej rohožka a že dobre vie že vždy jej pomôžem, ale nemôže očakávať, že sa za ňou priplazím keď ona zapíska a pritom bude na mňa ešte odporná. Spravil som dobre, že som neprišiel? Ja neviem, ja si úprimne myslím, že aj áno. A dnes? dnes som sa dozvedel, že je znova na psychiatrií. Napísal som jej mame, že to jej nepomôže, ona potrebuje skupinovú terapiu aby sa o problémoch rozprávala s inými ľuďmi, na koľko všetko chcela riešiť zabitím alebo rozchodom. Aj keď budem trpieť a bude ma to bolieť, stále tu budem pre ňu a vždy budem pri nej stáť aj keby som mal prísť o poslednú črepinu z môjho už rozbitého ale stále zamilovaného srdca. Sám som jej povedal jednu najdôležitejšiu vetu v mojom živote a to : Aj keď nebudeme spolu, mne postačí iba pocit, že ty si šťastná, potom budem šťastný aj ja. Nie není to tým že som mladý a možno sprostý?. Nie, iba zamilovaná duša ktoré už je v beznádejoch. Ona bola v poriadku ale posledné dva mesiace...ja neviem čo ju zmenilo. Dnes sa idem pokúsiť navštíviť ju na psychiatrií, je otázne či ma pustia k nej (neviem či jej rodičia zakázali aby som ju navštevoval, keď áno, spravili peknú pičovinu) keď ma k nej pustia, uistím ju že ma nestratila a že nikdy nevyroní slzu kvôli mne ani kvôli ničomu inému. Ako som jej povedal- My dvaja proti svetu. Pretože svet sa nás snažil rozdeliť, ale nepodarilo sa a nepodarí"!!! Keď ma k nej nepustia, napísal som jej list kde som jej vyznal moju lásku sto krát silnejšie ako pred tým, priložil k tomu našu spoločnú fotku lebo ona ju potrebuje viac ako ja. Milujem ju viac ako jej rodina dokopy a aj som im to dokázal. Vážim si ju viac ako seba (ale aj seba si vážim) cením si ju, milujem, hlavne milujem...

Nedokáže bezo mňa ísť ďalej, ja bez nej tiež nie.Bude zaujímavé teraz ísť autobusom a revať, proste revať, plakať,smútiť.Teraz najviac čo môžem spraviť a o čo sa budem úplne zo všetkých síl snažiť je to, dať to všetko do poriadku aby to bolo také ako