Prečo a ako sa menia ľudia

Ľudia sú rôzny. Niektorý si určia hranice ako napríklad nefajčiari, abstinenti, alebo aj nekonfliktní ľudia. Iný sú zase voľný a v ničom sa  neobmedzujú. Robia si čo chcú. Porušujú všetky pravidlá, ktoré sa len dajú, žijú si takzvanou anarchiou. Vybrať si správnu cestu nie je vôbec ľahké. Obe strany majú výhody aj nevýhody. Napríklad „anarchista“ nezažije v mladosti žiadnu krízu. Len pije, fajčí, ulieva sa zo školy, všetko je mu jedno a užíva si svoj krátky život. V dospelosti to však väčšinu ľudí prejde, lenže málo z nich má šancu to napraviť. Človek, ktorý si vytvorí hranice je zase v detstve dosť obmedzovaný. Je to možno aj zásluha tejto doby. Keďže k nepiješ a nedroguješ si odsunutý na  vedľajšiu koľaj. Takýto človek síce môže v dospelosti ľutovať, že mal o  niečo „slabšie“ detstvo, no zase je inteligentný, zdravý a sám zo sebou spokojný. Takto by mal vyzerať ozajstný človek. Veď neustále rozprávame o  tom, že sme najvyspelejší druh na Zemi, že sme najinteligentnejší a že sme vo vývoji najďalej, no pritom sme jediný, ktorý ničia svoje zdravie, zdravie ostatných ľudí, ale aj zdravie planéty, ktorá nám dala život. Myslíme si ako stúpame hore, no podľa mňa sme na úplne dne. Prejavuje sa  to nielen na našom vonkajšku, ale aj v našom vnútri a to nehovorím o  znečistených pľúcach a stvrdnutých pečeniach. Uvediem takýto príklad. Ak  príde malý 3 ročný černošský chlapec do škôlky plnej bielych detí, akurát deti sa budú vypytovať, že prečo je taký aký je. Určite sa mu nebudú smiať. Prečo ? Je to preto, že ešte nie sú skazené dobou, alebo že „o tom“ ešte nič nevedia. Nie. Nerobia rozdiely, pretože je im to  jedno. Berú ho ako normálne dieťa, s dvoma rukami, s dvoma nohami, ako  dieťa, ktoré sa rado smeje a hrá. Keď deti vyrastú, už to neberú takto. Prečo nemôžeme ostať človekom, akým sme sa narodili ? Prečo sa neustále nechávame ovplyvňovať dobou a ľuďmi, ktorý sú okolo nás ? Neviem, no je to tak. Asi si to neuvedomujeme, ale postupne zabíjame toleranciu, pochopenie a lásku. Ale samozrejme nie sme taký všetci. Sú ľudia, ktorých by som nazval hrdinovia. Ak sa vysloví to slovo, všetci si hneď predstavia lietajúceho chlapíka, alebo ženu, ktorá vie zrakom prepáliť budovu. No ozajstný hrdinovia sú obyčajný ľudia, ktorý nestrácajú hlavu, ktorý udržali hranice, ktoré si na začiatku určili a to teraz nehovorím len o abstinentoch. Hovorím o bežných poľovníkoch, o dobrovoľných záchranároch, ktorí riskujú svoje životy aby zachránili druhých, aj o darcoch krvi, či obličiek. Títo ľudia sú dôkazom, že nie sme skazený úplne, že sa z nás nevytratila všetka ľudskosť. Mojím vzorom nie je  konkrétny človek. Mojím vzorom sú všetci ľudia, ktorí si chránia svoje názory, vlastnosti či blízke osoby.  
Ja som sa tiež nedávno rozhodoval, či sa vybrať cestou pokojného a  rozvážneho človeka, alebo cestou rebela. Ako som spomínal na začiatku, je to ťažké
rozhodnutie, keďže každý má v sebe obe tieto prejavy. Nedá sa  vybrať len jeden prejav, no musíme sa rozhodnúť, ktorá časť v nás bude prevládať.  
Musíme sa rozhodnúť či budeme realistický a prízemný anjel, alebo optimistický bezstarostný diabol. Zdá sa to ako hlúpa otázka. Zdá sa, že  odpoveď je jasná.  
Treba však myslieť na budúcnosť a na následky, ktoré v nej naše rozhodnutie bude mať. Cesta k šťastiu však nie je jedna a nevedie priamo. Je to husto popletená sieť ciest. Len pár vyvolených si svoju cestu určí správne. No osud s tým nemá nič. Život je ako šach. Treba myslieť na niekoľko ťahov dopredu a až po premyslení taktiky treba začať hrať. Rovnako ako je v šachu len jeden kráľ, máme aj mi v živote len jednu šancu. Treba ju naplno využiť a dať si tú námahu a premyslieť si  stratégiu. Vyber si. Tri metre alebo tristo kilometrov. Priamka alebo krivka. Niektorý by mi na to odpovedali asi takto : V jednoduchosti je  krása. Len škoda, že život nie je len o kráse. Hamlet sa raz opýtal sám seba : Byť, či nebyť ? Pre niekoho kto nevie rozmýšľať je to trápna otázka a nič pre neho neznamená. Pre mňa však znamená dosť. Poviem to  takto : Koľko poznáme písmen ? … Koľko poznáme slov ? … A koľko poznáme viet a koľko otázok ? Veľmi veľa. A život sa predsa toči len okolo tej jednej otázky. Byť či nebyť ? Byť človekom alebo nebyť ? Mačka si čistí srsť olizovaním. Tým dokazuje, že je mačka. Pes sa snaží chytiť si chvost. Tým dokazuje, že je pes. Prečo nezačneme rozmýšľať a  nedokážeme aj mi, že sme ľudia. Prečo si neobhájime ten titul najvyspelejšieho druhu na Zemi ? Prečo sa meníme ? Prečo vymýšľame nové technológie a nové spôsoby ako zničiť planétu ? Odpoveď viem. Pretože jedna z charakteristických vlastností človeka je aj chamtivosť. Ľudia chceli od nepamäti viac ako mali. Či to boli faraóni, čo si najímali stále viac a viac otrokov, či to boli grófi, čo si stále brali od ľudu viac a viac peňazí, či som to ja, čo chce stále a stále vyhrávať čo i  len v basketbale. Je to choroba, na ktorú liek neexistuje. Vlastne, pardon, existuje, ale to by sa vám nepáčilo. Ľudia sú teda nerozvážny, netolerantný a chamtivý. Ale aj to sme mi. Aj negatívne vlastnosti sú našou časťou. Aj vďaka zlým vlastnostiam sme ľuďmi. Nie som pesimista čo vidí len tú zlú stranu mince. Som realista, ktorý vidí aj tú zlú stranu mince. Som človek, a chcem ním aj ostať. Človek sa teda v človeku nestráca, ak si určíme hranice a ak nebudeme brať všetko na ľahkú váhu. Život žijeme len raz, a treba si vychutnať jak radosti, tak aj starosti.