Temnota

Sedela v parku a premyslala … z oci jej pomaly zacali tiect slzy … Zrazu sa za nou ozvalo nejake sepotanie, zvrtla sa a uvidela seba samu …

"Kto si?!" spytala sa svojej vidiny.

"Tvoja najlepsia kamoska," znela chladna odpoved.

"Nerozumien ti."

"Som smrt."

Zdesene zacuvala a slzy ju uz takmer zacali dusit.

"To neni mozne!" po tychto slovach sa zvrtla a rychlo bezala prec, nevedela kam,  nemala ciel proste len bezala a bezala, coraz rychlejsie az nakoniec dobehla do lesa … zastavila a obzrela sa za seba; Nikto tam nebol, len hmla a tma.

"Nech ides kamkolvek predo mnou sa neskovas, nikdy si ma nehladala a ajtak sa so mnou nakoniec stretavas…" zaznel hlas znejuci skor ako myslienky … dalej plakala, nakoniec klesla na kolena a pred ocami sa jej zahmlelo, posledne co vnimala a citila boli jej vlastne slzy ktore jej zabranili v poslednom nadychu pred smrtou …

(sorry, ze je to take kratke)