Erikova púť- časť II.

…Ach nie! Dnes musím ísť. Úpenlivo sa zahľadel na svoju malú izbu. Cez noc sa mu zdal sen, že sa už vrátil a má svadbu s Juliet. Obliekol sa, zobral si prívesok, čo dostal od Juliet a išiel.  Elfovia sa s ním ešte rozlúčili na hlavnej lúke. Dali mu batoh na cestu a Erik šiel.

Keď opúšťal mesto po prvý krát vo svojom živote, tak zacítil zvláštny pocit- neistotu v cudzom prostredí. Vietor mu rozvieval dlhé vlasy na všetky strany, slnko mu oslepovalo oči. Čo ho asi tam v tých pustých končinách čaká? A pre dospelého ozbrojeného elfa by to bola nebezpečná cesta. Má to vôbec šancu zvládnuť a vrátiť sa ku svojej láske? Erik rýchlo zahnal tie chmúrne myšlienky.

-Všetko sa dá zvládnuť.- povzbudzoval sa. -Stačí iba chcieť. Dokážem Juliet, že som schopný byť jej manžel aj keď som iný ako ona. Už žiadne obavy aby som bol čo najskôr späť-  povedal a vykročil čo najrýchlejšie na sever, kde sa nachádzala Krajina zabudnutia.

Okolo Erika sa mihali vysokánske vrchy, samé lesy, ale on išiel po chodníku a nič s toho nevnímal. Potkol sa o kameň ležiaci pri ceste. Zanadával a ani si nevšimol, ako sa mu niečo, alebo niekto spoza krovia pri ceste smeje. Myslel len na to, čo asi robí Juliet a kedy sa k nej vráti.

        Po pár hodinách začal pociťovať hlad. Dúfal, že mu elfovia do boha zabalili niečo na jedenie. Z nádejou sa do neho pozrel. Smutne začal vyberať jeho obsah. Našiel pergamen, brko, atrament, malú škatuľku, do ktorej by sa ledva zmestila bobuľka hrozna, nôž na ovocie, ale žiadne ovocie. Začal si teda obzerať tú malú škatuľku. Bola vyrezaná z dubového dreva, na okrajoch mala zaujímavé ornamenty, čo vyzerali ako keby tam bol zobrazený celý les. Na spodku bol nápis čiernym uhlíkom: Keď budeš v najväčšej núdzi a nebudeš vedieť ako ďalej, tak ma otvor.

Erika premohla zvedavosť. Škatuľka bola ľahká, ale to mohlo byť spôsobené elfími čarami. Má ju otvoriť? Nemá? Nevedel. Uvažoval o tom, že čo by sa stalo, keby len nakukol do tej škatuľky. Vedel, že skoro každý človek by sa skôr či neskôr pozrel. Ale on nie. Nie preto, že by bol veľmi poctivý a nikdy by nič zlé nespravil. On iba žil s elfami už dlho a vedel, že ich čary môžu byť také silné a mocné, že si ich človek nevie ani predstaviť. Také elfie čary dokážu privolať velikánske vlny, na prípadných útočníkov, dokážu zničiť celé veľké vojsko. Ale dokážu napríklad aj nechať dozrieť ovocie na strome, uzdraviť chorého.

-Možno je to časť skúšky, ktorú mi pripravili a ja keď ju otvorím, teda neposlúchnem ich príkaz, tak možno neuspejem- myslel si. Krabičku zatiaľ odložil.

    Ale stále cítil silný hlad. Kým bol u elfov, tak mal vždy čo jesť. Elfovia žijú v dostatku a nič iné nepotrebujú. Erik pozeral hodnú chvíľu dookola, ale nezazrel ani jednu lesnú jahodu. Jedinú možnosť, čo videl, je hľadať obživu v temnom lese, ktorý sa rozprestieral všade naokolo. Vzdychol si a s napätými nervami vstúpil do lesa. Okamžite za ním stromy zatvorili cestu. Keď si jeho oči zvykli na tmu, ktorá panovala navôkol, začal si Erik všímať svet naokolo. Všimol si, že les nie je až taký hustý ako sa zdal na začiatku. Išiel trochu ďalej a natrafil na jabloň. Zjedol pár jabĺk, niečo si zobral zo sebou a išiel ďalej.

        Keď sa začalo stmievať, tak nevedel, kde má prespať. V lese pred tým nestretol, žiadne zvieratá okrem nejakého hmyzu, myší a zajacov. Takže si na zemi ustlal s lístia a tam si ľahol. Aká ľahkomyseľnosť! Na Zemi by toto nikdy nespravil. A keby sa hneď neusadil na strome, tak by si aspoň oheň zapálil. Tú noc bol taký zraniteľný. Netušil, že kým spal, sa okolo neho pohybovali šelmy, aké ešte nikdy nevidel. Ale jedna z nich videla v tú noc jeho. Bol to veľký trol – samotár, ktorý žil v hlbokom lese v jaskyni…

to be continue (pokračovanie nabudúce)